Na tomto mieste sa pokúsim stručne popísať technológie, ktoré používam pri výrobe zbraní, pretože stále cítiť značný deficit informácií medzi záujemcami o historické zbrane, najmä čo sa týka dobových technologií. Pri výrobe sa snažím dodržiavať pôvodné materiály a postupy tak, aby sa výsledok čo najviac približoval originálu. Samozrejme, v mnohých oblastiach sa to nedá. Týka sa to najmä pomocných materiálov: brúsiv, lepidiel, tmelov, lakov a pod., čo boli v minulosti produkty samostatných výrobných odvetví a dnes sú prakticky nedostupné. Tu som nútený siahnuť ku kompromisu a použiť moderné materiály tak, aby nenarúšali konečný vzhľad a kvalitu výrobku.

MATERIÁL PRE ČEPELE

Základom dobrej Čepele bol vždy kvalitný materiál - železo a oceľ (ospravedlňujem sa všetkým čitatelom so strojárskym vzdelaním, ale budem sa pridržiavať tradičného názvoslovia : železom sa označuje vlastne nízkouhlíková oceľ neschopná zakalenia, oceľou sa označuje kujný materiál s vyšším obsahom uhlíka, ktorý sa dá zakaliť ). V Európe to bola tzv. zvarková oceľ vyrábaná priamou redukciou z rúd v malých peciach pri nižších teplotách, kde produktom bol pórovitý bochník tzv. lupa pomerne čistého železa, ktorý sa  spracúval prekúvaním a prekladaním. V závislosti od typu pece, mohla byť lupa viac alebo menej nauhličená a výsledným materiálom mohla byť aj pomerne tvrdá oceľ.

 

     

 

Neskôr, v 14.-15. stor. sa rozšírila nepriama výroba železa, kde sa materiál vytavil v tekutom stave za pomoci vyšších pecí a veľkých výkonných mechov poháňaných vodným kolesom, ako surové železo. Toto však nebolo kujné, pretože obsahovalo príliš veľa uhlíka ako aj iných prímesí Mn, Si, S, P, ktoré sa vo vyššej miere dostávali do železa pri vysokých teplotách vo vysokej peci. Táto surovina sa skujňovala postupom, ktorý sa nazýva frišovaním alebo pudlovaním a tiež sa čistila a homogenizovala prekúvanám a prekladaním spracovávaného kusu. Preto možno na povrchu historických železných predmetov vidieť charakteristickú vrstvenú štruktúru, ktorá vznikla už v hutách pri spracovávaní materiálu. Ťažko preto hovoriť u historických zbraní o monolitných Čpeliach aj v prípade, že sú ukuté z jedného kusu materiálu.

Ja používam starú zvarkovú oceľ vyrobenú na drevenom uhlí a preto veľmi čistú a vynikajúco kováčsky zvariteľnú. Požadovanú kvalitu dosahujem cementovaním v uzavretej nádobe, čo je spôsob v Európe hojne využívaný v staroveku aj stredoveku. Nauhličené plátky zvarím do tzv. paketu a následne prekladaním a kováčskym zváraním homogenizujem a zároveň regulujem obsah uhlíka. Takto vyrobená oceľ prakticky zodpovedá materiálu používanému v minulosti na výrobu Čpelí.

 

                    

 

KONŠTRUKCIA ČEPELÍ

Väčšina starých mečov, najmä kvalitnejších zbraní má Čepele kováčsky zvarené s tvrdších a mäkších častí. Väčšinou, ale na počudovanie nie vždy, tvorí tvrdšia oceľ ostria a mäkšia jadro Čepele. Na moje meče najčastejšie používam plátovanú konštrukciu tzv. sendvič a na tupo privárané ostria- kedysi nazývané slovanskými kováčmi nakladka. Vyrábam aj čepele s vnútorným mäkkým jadrom alebo klinovite vsadeným ostrím. Zvláštnou kapitolou sú čepele vyrobené technológiou zvarkového damasku. Ide zrejme o najnáročnejšiu a najpracnejšiu metódu kovania čepelí, aká bola kedy používaná. Spočíva v kováčskom zvarení lamiel s ocele a železa. Tento zvarený blok sa niekolkokrát preložil a vyformoval do dlhého štvorhranného prúta. Niekoľko takýchto prútov - väčšinou dva-tri, ale mohlo ich byť az šesť-osem sa rôzne skrúcali a ohýbali a následne sa zvarili do plochého pásu, ktorý tvoril strednú časť Čepele. Na toto jadro sa ešte privárali oceľové ostria. Takto vyrobené meče patrili k najkvalitnejším zbraniam histórie a boli vysoko cenené aj  za hranicami Európy. Po zvarení, či už damaskovej, alebo Čepele jednoduchšej konštrukcie sa kovaním Čepeľ vytvaruje do čo najčistejšej podoby, vytiahne sa hrot, ostria a stopka pre rukoväť.

 

     

 

     

 

TEPELNÉ SPRACOVANIE ČEPELE

Výkovok Čepele sa opracuje brúsením a pilovaním a nasleduje tepelné spracovanie Čepele - kalenie. Ide o najchúlostivejší krok celej výroby, pretože si vyžaduje dokonalé zladenie kvality materiálu, výšky kaliacej teploty a druhu a teploty kaliaceho prostredia. V minulosti sa v Európe používalo viac rôznych spôsobov kalenia čepelí až na prelome 15.-16. stor. sa proces kalenia čepelí ustálil na podobe, akú poznáme dnes. Snahou výrobcov zbraní bolo dosiahuť tvrdé ostrie a telo čepele s vyváženou pružnosťou a húževnatosťou. V prípade ak niektorá podmienka správneho tepelného spracovania nie je splnená, môže dôjsť, aj dochádza k prasknutiu kalenej Čepele a tým k znehodnoteniu mnohohodinovej práce. Tradičné kalenie čepelí je o to náročnejšie, že sa nepoužívajú normované materiály a tiež sa nedajú požiť moderné spôsoby ohrevu v kaliacich peciach s presným nastavením teploty, ktorú musí kováč odhadnúť a prispôsobiť spracovávanému materiálu výlučne na základe svojich skúseností.

 

BRÚSENIE A POVRCHOVÁ ÚPRAVA ČEPELÍ

Ak bol proces tepelného spracovania úspešný, Čepeľ sa dorovná, pretože je s pravidla mierne zdeformovaná a brúsením sa upraví do konečných proporcií a rozmerov. Vyryjú a prípadne vybrúsia sa drážky a žliabky. Po prípadnom vyzdobení sa Čepeľ vyleští. Snažím sa používať ručné leštenie a prírodné brúsivá, aby konečný vzhľad Čepele čo najviac zodpovedal tomu, čo vieme o vzhľade čepelí z historických zdrojov. Toto sa týka najmä kvalitnejších čepelí. Čepele zbraní hromadnej produkcie sa zrejme neleštili, len sa vybrúsili jemnejším brúsivom (podľa môjho odhadu tak č. 250-500). Za zmienku stojí výskyt kaliacich známok na kvalitne zakalených a vyleštených Čpeliach, o ktorých existujú zmienky aj v písomných prameňoch a legendách. Tieto efekty zviditeľňuje práve historický spôsob leštenia, kdežto strojové leštenie a leptanie agresívnymi chemikáliami používané dnes ich potláča až znehodnocuje.